Aký je význam odborného poradenstva, keď všetko je na webe?

Čo ak už všetko máme prečítané? Čo ak sme už prebrali svoj problém so všetkými blízkymi alebo známymi? A stále neprichádza úľava alebo zmena... Prečo je tomu tak?

Keď o ťažkosti či probléme hovoríme s niekým iným, automaticky tento človek k problematike pridáva svoj uhol pohľadu. Preberáme veci mnohokrát stále dokola. Akoby sme si v dialógu len prehadzovali loptičku. No v skutočnosti nám to nič neprináša. Po určitom čase môže prísť tiaž ešte aj z tohto rozprávania a prestaneme úplne. Nechceme byť tí, čo sa stále sťažujú... Treba predsa myslieť pozitívne, tak sa to teraz hovorí. Uzatvárame problém vo vnútri seba. Vnútorný dialóg o ňom však pokračuje.. Ani si to mnohokrát neuvedomujeme, ako nám nenápadná myšlienková niť beží na pozadí každodenných činností. A tento proces môže byť pre človeka značne deštruktívny. A to nielen na psychickej, ale časom aj na fyzickej úrovni. Pretože myšlienky vyvolávajú naše emócie, tie ovplyvňujú funkciu nervovej sústavy a hormónov, ktoré zasa priamo vplývajú na naše orgány a funkčnosť imunitného systému.

Preukázateľne pomáha, keď má človek vytvorený časopriestor na to, svoj problém nahlas prerozprávať. Avšak vecne, konštruktívne, pokiaľ možno z neutrálnej pozície. To je možné, pokiaľ nás týmto procesom niekto vedie. Už len hovorenie o záležitostiach inak, ako sťažujúco, je liečivé. Dáva nám to postupne pocit osobnej sily. Zároveň nás to oslobodzuje z pozície obete a pocitov bezmocnosti. A to práve býva štartér zmeny.

Pre ilustráciu uvádzam krátke príklady rozhovoru o jednej a tej istej téme.  

Príklad kávičkového rozhovoru:

Zlatko ako?

Ale, dobre...Len ten môj žalúdok. Stále ma bolí, chodím po vyšetreniach a na nič nevedia prísť...

No veď ani nehovor. Tá moja noha, čo som ti minule spomínala, stále opuchnutá...

Naozaj? A čo na ňu dávaš? Lebo mňa ten žalúdok naozaj trápi, už pomaly neviem, čo jesť..

Ach, veď toto. Človek ani nevie. Tiež skúšam všetko možné... Mastičky, obklady..

Ako aj ja, stále experimentujem a nič nepomáha...

A minule mi niekto poradil...

Príklad inak vedeného rozhovoru:

Čo vás ku mne privádza?

Viete, mám dlhotrvajúce bolesti žalúdka a nevedia mi na nič prísť...Už si začínam myslieť, či mi nešibe, keď nič nezistili a ja stále cítim tú bolesť? Začala som myslieť, či to nie je zo stresu...

Čo vás vedie uvažovať týmto smerom?

Viete, doma to nie je práve najlepšie. S mužom máme akési čudné obdobie. Nemám veľmi o tom s kým hovoriť.

Čo znamená čudné?

Taký je iný. Buď nerozpráva, alebo ak začne, rýchlo zvýši hlas. Nebýval taký...Je to úplne iné. Akoby sme už nevedeli nájsť k sebe cestu. Trápi ma to. Už dlhšiu dobu.

Čo znamená, dlhšiu?

No vlastne to začalo už pred vyše rokom...Počkajte, nie. Hádam aj pred dvomi. Už ani presne neviem..

Aký bol váš dôvod nehovoriť o tom s niekým známym?

No, hanbila by som sa....A trošku sa aj bojím.

Ako vám je, keď sa bojíte?

No, bolí ma brucho....

Vnímate rozdiel?

Autor: Eva Štutiková