Vplyv mysle na imunitný systém a chorobu

Počas ochorenia je dôležitá rovnováha. Na jednej strane spolupráca so zdravotníkmi kvôli telesnej schránke, na strane druhej treba dbať aj na úlohu psychiky. Tá je veľmi dôležitým aspektom. Na prácu s telom sa ľudia vrhnú úplne automaticky. Nielen do odporúčanej liečby, ale mnohokrát aj do zmeny životosprávy. Viac pohybu, zmena stravovacích návykov a podobne. A čo naša duša?

Hĺbka prepojenia tela a mysle je známa od nepamäti. Vedeckými poznatkami západnej medicíny ju však vieme podložiť len za posledných 20 - 30 rokov. Tie jasne ukazujú prepojenie mozgu s bunkami tela a ich funkciami. Prispievajú k tomu najmä výskumy na poli molekulárnej biológie, psychológie a onkológie. Postupne vedecky odkrývajú, aké hlboké v skutočnosti toto prepojenie mysle a tela je... Prevažne sú tieto výskumy realizované v krajinách Západnej Európy, v USA a Kanade. Do našich končín prenikajú len veľmi pomaličky. Niekoľko príkladov:

Fínska štúdia z roku 2003 vykonaná na vzorke 10 808 žien preukázala, ako je spojený prežitok straty blízkeho človeka s rizikom ochorenia na rakovinu prsníka.

Štúdia z roku 2013 vykonaná na Harvard Radiation Oncology v USA na 734 889 respondentoch skúmala vplyv opory blízkeho človeka na priebeh ochorenia. Výsledky ukázali, že onkopacienti, ktorí mali oporu v niekom blízkom, mali lepší priebeh uzdravenia a dlhší život v porovnaní s ľuďmi, ktorí takúto možnosť v živote nemali.

Výskum z Kanady realizovaný v roku 2003 zistil, že optimistický prístup k životu zvyšuje šance na dlhodobé prežitie po prekonanom onkologickom ochorení. Výskum sa zaoberal tzv. dispozičným optimizmom. Nemyslí sa tým však falošný pozitivizmus alebo večne nasadené ružové okuliare. Jedná sa o osobnostné nastavenie hlbokej dôvery v pozitívny vývin situácií. A to je rozdiel.

A na záver ešte jeden príklad štúdie z Wake Forest University School of Medicine z roku 2007 v USA. Táto štúdia sa zaoberala podrobným biologickým skúmaním toho, ako pôsobí dlhodobý stres a s ním spojené dlhodobé uvoľňovanie stresového hormónu adrenalínu na proces sebazničenia rakovinových buniek v tele. To neznamená, že adrenalín je niečo "zlé". Práve naopak, je to náš spojenec. Ale ako sa vraví, všetkého veľa škodí...

Všetky uvedené výskumy majú spoločného menovateľa. A tým je fakt, že životná udalosť, trápenie, či dlhodobý stres môžu mať preukázateľný vplyv až na bunkovej úrovni. Aj keď je prežitok "len" v hlave. Dobrá správa ale je, že tak, ako vieme vyhľadať odborníka na telo, tak je možné vyhľadať aj odborníka na dušu.

Voľne spracované podľa prednášky PhDr. Ing. Martina Pospichala uverejnenej na stránkach www.linkos.cz

obrázok: depositphotos.com